deVie

Som jednou z nich. Jednou z tých, ktoré každé ráno prechádzajú bránou u mnohých symbolizujúcu hrdosť, vzbudzujúcu rešpekt a vyvolávajúcu pocit bezpečia. Pre mňa osobne znamenal jej prvý prechod splnenie detského sna. Brána vojenského útvaru. Mala som rada tú jedinečnú vôňu, ten pocit vzrušenia a očakávania. Netrvalo to dlho.

Siedmy rok každé ráno to isté. Zalieva ma smutný sivý pocit sklamania. Svoj sľub Slovenskej republike som odriekala tak úprimne, že som tým presvedčila aj rodičov a priateľov, ktorí dlho nechápali moje rozhodnutie byť vojakom. Možno aj pre tie ilúzie, ktoré majú neznalí o vojsku, naplnil ich pocit spokojnosti, ktorý trvá do dnešných dní. Slušne zarábajúca, zabezpečená, s dobrou vyhliadkou do budúcnosti.

Ďaleko od domova píšem tieto riadky. Môj sen stojí na leteckej stojánke. Je mi vzdialený, cudzí. Sklápam oči, odvraciam zrak, hlavu. Nie je to správne, hanbím sa za to. Už dávno som prestala bojovať. Bojovať- za ilúzie?

Mala som šialenú potrebu svoj život znova naplniť. Dať mu iný, nový smer.  Raz, ešte počas môjho štúdia na škole, keď mi do zlatej hviezdy chýbalo už len pár dní, keď som mohla začať strihať  svoj 200 cm meter, dostala som podmienku. Musela som zvoliť svoju cestu- armáda alebo rodina. Stálo ma to veľa preplakaných nocí, veľa váhania ale vybrala som si a pokračovala v štúdiu, úspešne ho ukončila. Vymenovaná do prvej dôstojníckej hodnosti, s nádejou a odhodlaním vykročila som v ústrety svojej budúcnosti, dúfajúc, že bude bez podobných podmienok.

Ranu pod pás som schytala hneď v prvý deň. Cítila sa oklamaná, keď z vytúženého miesta, ktoré som si vybrala na personálnych pohovoroch urobili tri mesiace šaškovania, ukončených mojim prevelením na miesto, kde sa ľudia zhovárajú ušitrhajúcim nárečím. A v malej izbe, kde som strávila pár tichých dní som si povedala dosť!   

A dala som šancu človeku. Človeku, ktorý mal vedieť pochopiť, čo všetko obnáša služba vlasti. Pretože on, svojou tajnou prácou mal k nej bližšie ako ja, mohol vidieť rozožraté vnútro armády priamo z jej brucha. Každý týždeň som štartovala svojho červeného draka, aby som s ním mohla stráviť pár okamihov. Aby som s ním vyplnila prázdne miesto, ktoré po sebe zanechávala moja práca. Namiesto vyplnenia sa však dostavila únava z neustáleho cestovania a potreba usadiť sa, vybudovať domov. Túžba sa stala silnejšou po prekonaní choroby, ktorá dala rýchlosť mojim tikajúcim hodinám. Hrdý a oddaný svojej vlasti bol však človek! Vybral sa kráčať cestou, v ktorú som kedysi verila aj ja.

Túlala som sa po nociach, ešte viac znenávidela svoju prácu.  Nevedela som sa pohnúť z miesta, krútila sa v začarovanom kruhu. Až tehotenský test mi dal zas chuť veriť. Aj keď s negatívnym výsledkom, ale s vierou, že budúcnosť bude pozitívna.

Pravda však ostáva vo hviezdach.