deVie

na mojich výložkách

Urob mi dieťa.

Prečo som ti vlastne tú rozprávku sľúbila? Vynoríš sa raz za rok a nikdy mi to nezabudneš pripomenúť. Viem, že ty netušíš, čo všetko mi s ňou pripomínaš, koľko ešte takto začatých a nedokončených vecí ma čaká. Do dnešného dňa som nenašla chuť a v niektorých prípadoch ani odvahu dokončiť ich. Kedysi som si myslela, že všetky budú mať dobrý koniec, lenže práve v tejto chvíli si uvedomujem, že potom by som nikdy nezačala písať ani túto rozprávku, lebo už ten prvý príbeh by mal svoj dobrý koniec. Kdesi v mojom vnútri však počujem zvončeky konca dní, keď som vedela dať aj tomu najsmutnejšiemu príbehu koniec ako v rozprávke. Tak ako mi rástli vlasy, ja som zabúdala písať rozprávky. Slabé pokusy sú uložené a zamknuté kľúčom, ktorý nosí na krku niekto, kto mi je zároveň tak blízky ako vzdialený, od ktorého sa nikdy nedočkám jednoduchého obrázka z cukru. Nie je osud cukru krutý? Rozplynie sa v teplej ofarbenej vode a spomenie si potom niekto na cukor?