„Mám v aute bielu myšku, chceš ju vidieť?“, spýtal sa jej, keď sedeli potichu na prázdnom tmavom parkovisku. Namiesto odpovede sa však opäť dočkal len tichého úsmevu. Týmto úsmevom zvykla zakrývať svoje zmiešané pocity. Netušila totiž, že je celkom prirodzené, keď si myši hľadajú úkryt v aute. Lenže biela? Niežeby sa myší bála, práve naopak, považovala ich za veľmi milé stvorenia, dokonca sa sama o jednu starala. Mala však príliš málo času na to, aby spoznala, že on patrí medzi to málo ľudí, ktorí vedia vidieť a tešiť sa z neviditeľného. Sama bola pre toto často terčom výsmechu a nepochopenia. A tak prešiel večer v noc, noc v ďalší deň, skoré ráno. Odišiel a s ním aj biela myš. Veľa dní uplynulo odvtedy, čo sa videli naposledy. Behá ešte tajomná biela myš útrobami jeho auta? Určite prešla mnoho kilometrov ale na rozdiel od svojho majiteľa, jej vek sa nemenil a ostala taká malá (veľká) ako sa v ten večer narodila. Lenže práve tá biela myš bola príčinou občasného vymenenia si písmeniek, pretože mu niečo sľúbila. Rozprávku o bielej myši. A on na sľúbené nezabudol.
Žil raz v jednej malej dedine, ktorej názov nie je pre našu rozprávku dôležitý, malý chlapec. Chlapec býval v starej drevenej chatrči so svojou matkou a bol to samotár. Nemal priateľov, preto sa sám túlal po poliach a kopcoch za dedinou, kde sa hrával s lesnými zvieratami hru na schovávačku. Volajme ho Šikor.
O kúsok ďalej, v inej malej dedine, žilo dievčatko neustále obklopené a strážené svojimi starostlivými rodičmi. S nimi bývala v nádhernom dome na kraji dediny. Jej izba bol plná kníh, ktoré boli jej jediní priatelia tak ako zvieratká u Šikora. Hltala napínavé príbehy jeden za druhým a spolu s hlavnými hrdinami spoznávala ďaleké a neznáme kraje, lietala s nimi vysoko vo výškach na drakoch a mierila lukom či šikovne bodala mečom najväčších nepriateľov. Chvíľku bola nádherná zakliata princezná a chvíľku potom dobrá čarodejnica, ktorá zbiera v lese za ich domom kúzelné rastliny na tajomný nápoj. Žila len pre svet, ktorý si sama pre seba vytvorila, aby prežila samotu a smútok za priateľmi. Zabudla som ju však predstaviť. Rodičia svojej jedinej dcére dali meno Trapé.
„ Trapé, zavri už to okno! Je prievan, zas ti budú tiecť sople.“, kričala na ňu jej prehnane starostlivá a precitlivená matka. A tak dievčatko vyrušené zo snov zatvára okno, pohoršené slovom sople, aj keď vonku stále svieti pomerne teplé jesenné slniečko. Ako rada by vybehla von do záhrady, zasypala sa farebným lístím popadaného zo starej jablone, v korune ktorej si našla domov vtáčia rodinka. Ako rada by si sama odtrhla jablko, po ktorom by zaspala, kým by ju neoslobodil udatný princ. V tom jej pozornosť zaujme pohyb neznámeho chlapca v záhrade. To si Šikor z kopca všimol strom plný sladkého ovocia a rozhodol si zaplniť svoj prázdny žalúdok. Pomaly prišiel k domu a keď videl, že v záhrade nikto nie je, preskočil plot a už sa aj naťahoval po tom istom jabĺčku, o ktorom Trapé snívala ako o otrávenom. Nevšimol si, že ho pozorovala z okna. Trapé nahnevaná a rozčúlená pohľadom, ktorý sa jej naskytol rýchlo otvára okno a bez váhania vyskakuje von a beží za chlapcom, ktorý si nemotorne vyskakujúce dievča všimol a dal sa na útek. Vedel, že najlepšie bude schovať sa v lese, v ktorom poznal každý strom. Rýchlo vyliezol na starý hrubý dub a pozoroval, čo bude Trapé robiť. Zastala na okraji lesa a dlho tam nehybne stála.
„ Určite sa bojí.“, prebehlo Šikorovi mysľou. No pre istotu ďalej sedel na strome a čakal, kým sa neotočí naspäť domov. Ona však nikdy tak ďaleko od domu sama nebola. Váhala, lebo ich dom nebolo vidieť. Len túžba po nepoznanom ju prinútila urobiť ďalší krok a vstúpiť do lesa. Rýchlo zabudla na Šikora a otrávené jablko. Obklopilo ju tajomne šepkajúce prítmie a dlhé tiene stromov. Aj keď na kraji vyzeral les tichý a nehybný, vo vnútri akoby všetko žilo.
„Fíííha!“, počul Šikor zvolať Trapé.
„Čomu sa tak diví?“, čudoval sa Šikor.
„Veď tam predsa nič nie je!.“ naťahoval sa zo stromu, aby videl čo najlepšie. Nevedel, že Trapé v tej chvíli našla lesnú studničku, ku ktorej sa v noci chodieva napájať lesná zver. Okamžite jej hlavou prebehol príbeh mladej dievčiny, ktorá sa zaľúbila do chudobného chlapca, a preto ju macocha prekliala a zmenila sa na srnku, ktorá chodí práve k tejto studničke.
„ Studňa sĺz.“, nazve bez váhania studničku. Dlho tam však nevydrží a už aj beží k niečomu ďalšiemu, čo zaujalo jej pohľad. Zvedavý Šikor vylezie zo svojho úkrytu a potichu to pre neho dosť podivné a nie celkom normálne dievča sleduje. Rozpráva sa s tieňmi, všetkému dáva mená, všetkého sa dotýka Zľakne sa v okamihu, keď zbadá Šikora a spomenie si na ukradnuté jablko.
„ S kým sa rozprávaš? “, opýta sa jej Šikor.
„ Psst! To malí pomocníci Kráľa lesa mi hovoria, kadiaľ sa dostať do Zabudnutej jaskyne a varujú ma pred nástrahami zlého pána Prázdneho tieňa.“, odpovedá mu Trapé.
„ Ale v tomto lese nie je žiadna Zabudnutá jaskyňa, poznám tu každý strom!“, oponuje Šikor.
Dievča sa usmialo, chytilo chlapca za ruku a cestou do Zabudnutej jaskyne mu ukazovalo jeho les očami, akými sa na neho nikdy nepozeral. Len vo chvíli, keď pred nimi po ceste prebehol divoký zajac, mohol niečo povedať aj Šikor, inak dievča takmer nezatvorilo ústa. Nevšimli si ako sa zotmelo. Slnko zapadlo, tiene sa predĺžili, tma zhustla.
„ Už nás majú, ešteže sme práve našli Zabudnutú jaskyňu,“ a vliezli do práve tak veľkého otvoru v skale uprostred lesa, aby si tam mohli sadnúť.
„ Dúfam, že nie je neskoro a Kráľ lesa nás príjme.“ povedala s drkotajúcimi zubami Trapé. Chvíľku tam ešte ticho sedeli, keď sa k nim zrazu priblížila biela myš. Šikor ostal nehybne sedieť, oči nespúšťajúc z toho, čo videl pred sebou. Nikdy takúto bielu myš vo svojom lese nevidel. Trapé medzitým vyšla zo Zabudnutej jaskyne a hlboko sa bielej myši uklonila:
„ Dobrý večer pán Kráľ, ďakujem Vám, že ste nás prijali takto neskoro večer. Dovoľte mi odovzdať Vám dar, ktorý Vám prinášam z kraja za hranicami Vášho lesa.“ a vysypala z vrecka pár omrviniek suchého chleba. Myška sa priblížila k ruke dievčaťa vzala si pár týchto omrviniek.
„ Ďakujem ti, milá cudzinka, za tento veľký dar a povedz mi dieťa, ako ti môžem pomôcť.“ potichu sa jej opýtal Kráľ lesa. Trapé sa pozrela na Šikora, ktorý stále neveriacky pozeral a sklonila hlavu: „ Kráľ lesa, zajtra mám písomku z biológie... “
Rukou šmátrala pod vankúšom a hľadala vreckovku. Večer musela zle zavrieť okno, v noci sa otvorilo, paplónom bola zakrytá až po uši. Lenivo otvorila jedno oko a zistila, že už za chvíľku preruší ticho drastický zvuk budíka, ktorý jej oznámi, že je čas vstať a pobrať sa do školy. Práve dnes majú písomku z hlodavcov.
Komentáre