deVie

vymysleli antidepresíva a hovoria o chorobe

na mojich výložkách

a teda aj nad sebou

ale mám sklony k bulímii

Urob mi dieťa.

rozpadne sa stôl

Cez otvorené okno padali do vnútra vločky. Písať som prestať nemohla, tak som za okraj napísala tieto slová, mysliac na teba.

Sú to už roky. spomienka..

Prečo som ti vlastne tú rozprávku sľúbila? Vynoríš sa raz za rok a nikdy mi to nezabudneš pripomenúť. Viem, že ty netušíš, čo všetko mi s ňou pripomínaš, koľko ešte takto začatých a nedokončených vecí ma čaká. Do dnešného dňa som nenašla chuť a v niektorých prípadoch ani odvahu dokončiť ich. Kedysi som si myslela, že všetky budú mať dobrý koniec, lenže práve v tejto chvíli si uvedomujem, že potom by som nikdy nezačala písať ani túto rozprávku, lebo už ten prvý príbeh by mal svoj dobrý koniec. Kdesi v mojom vnútri však počujem zvončeky konca dní, keď som vedela dať aj tomu najsmutnejšiemu príbehu koniec ako v rozprávke. Tak ako mi rástli vlasy, ja som zabúdala písať rozprávky. Slabé pokusy sú uložené a zamknuté kľúčom, ktorý nosí na krku niekto, kto mi je zároveň tak blízky ako vzdialený, od ktorého sa nikdy nedočkám jednoduchého obrázka z cukru. Nie je osud cukru krutý? Rozplynie sa v teplej ofarbenej vode a spomenie si potom niekto na cukor?